70 000 obetí
Národnostné menšiny slovenského štátu
Územie Slovenska bolo od nepamäti obývané ľuďmi rôznych národností. Po nástupe HSĽS k moci na Slovensku na jeseň 1938 sa čoskoro ukazuje, že jej predstavy o postavení a právach menšín sa od dovtedajšieho stavu výrazne odlišujú.
Nemeckej menšine ľudáci z pochopiteľných mocenských dôvodov garantujú privilegované postavenie, a to vrátane tých osôb, ktoré svoj nemecký pôvod „objavili“ až po Mníchove. Nemci žijúci na Slovensku majú povolenú vlastnú politickú stranu (Deutsche Partei) s polovojenskými zložkami, sú tiež zastúpení v sneme, v Štátnej rade, a zriaďujú si tiež vlastný Štátny sekretariát pre záležitosti nemeckej národnej skupiny. Funkciu štátneho sekretára neprekvapivo získava šéf Deutsche Partei Ing. Franz Karmasin.
Maďarská menšina musí tiež svoju politickú činnosť centralizovať do jednej politickej strany. Napriek nechuti slovenských nacionalistov ostávajú zachované aj niektoré maďarské školy, kultúrne, mládežnícke či telovýchovné spolky. Tretia ríša totiž nemá záujem na vyhrocovaní slovensko-maďarských vzťahov. Zmienky o územných nárokoch Slovenska na obsadené južné územia sa môžu v slovenskej tlači objaviť len v náznakoch.
Napriek tomu, že je česká menšina v štáte treťou najpočetnejšou, nemá ani symbolickú politickú reprezentáciu, nezdružuje sa v spolkoch, v tlači sa na ňu bežne útočí a pociťuje neustálu hrozbu násilného vysťahovania.
Vo vzťahu k Rusínom a Ukrajincom žijúcim na Slovensku sa ľudáci správajú veľmi rezervovane. Snahy rusínskych predstaviteľov o ustanovenie vlastnej politickej strany zadusia v zárodku, inak však voči Rusínom a Ukrajincom dlhodobo nevedia zaujať jasný postoj. Situáciu sťažuje aj fakt, že na ich politickej reprezentácii nejestvuje výraznejšia zhoda, a pretrváva vzájomné obviňovanie zo slovakizácie alebo naopak maďarčenia, prípadne zo snahy mocensky ovplyvniť postavenie gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Jediným výsledkom turbulencií je kooptovanie dvoch poslancov z okresov s výrazným zastúpením rusínskeho obyvateľstva do snemu.
V špecifickej situácii sa ocitajú Rómovia. V minulosti sa rómska populácia na Slovensku živila tradičnými remeslami, obchodom s koňmi, vlastnými schopnosťami (napr. hudbou) a bol pre ňu typický kočovný spôsob života. S populačným rastom a rozvíjajúcou sa priemyselnou výrobou však ubúdalo príležitostí na živobytie a kováčstvom, brúsičstvom, korytárstvom alebo dedinskou hudbou sa dalo uživiť čoraz ťažšie.
Zistite viac
Cieľom najsilnejších perzekúcií sa stáva židovská menšina. Ľudácky režim ju začína prenasledovať už v období autonómie Slovenska a krátko po vzniku samostatného slovenského štátu sú už Židia terčom série tvrdých vládnych nariadení.
História Židov na Slovensku
Historické pramene dokazujú prítomnosť Židov na Slovensku aj v stredoveku, základy komunity však pokladajú až Židia z Moravy, Rakúska a Haliče (súčasť dnešného Poľska), ktorí sa do našich končín sťahujú v 17. a 18. storočí. Na konci 18. storočia získavajú vďaka reformám Jozefa II. prístup k svetskému vzdelaniu, niektorým remeslám a k slobodným povolaniam. Právo usadiť sa v mestách (s výnimkou banských miest) a právo vlastniť pôdu im je priznané až v roku 1840.
V 40. rokoch 19. storočia sa začal presun židovského obyvateľstva z vidieka do mestečiek a miest, kde sa Židia uplatnili ako živnostníci. V roku 1860 získali úplnú voľnosť pohybu a rôzne hospodárske práva. Otvorili sa aj dovtedy zakázané oblasti ako Spiš, banské mestá. V roku 1867 prichádza občianska emancipácia Židov.
Židovská komunita je rôznorodá, tvoria ju ľudia rôznych náboženských prúdov, s rozličným vzdelaním aj politickými názormi, hovoriaci rôznymi jazykmi (nemčina, maďarčina, slovenčina a jidiš). Ako jednotlivci aj ako skupina čelia tiež rôznym typom antisemitizmu – náboženskému kvôli obviňovaniu z „vraždy Ježiša Krista“, národnostnému i hospodárskemu, vychádzajúcemu z faktu, že Židia predstavujú vážnu konkurenciu pre nežidovských podnikateľov.
V polovici 30. rokov, po nástupe nacistov k moci v Nemecku, dochádza aj v Československu k vzrastu antisemitizmu. Jeho nositeľmi sa stávajú najmä predstavitelia niekoľkých pravicovo orientovaných strán.
Židovský kódex
9. 9. 1941
Už v apríli 1939 je do právneho poriadku slovenského štátu zavedený pojem „Žid“ a nasleduje obmedzovanie Židov v hospodárskom a sociálnom živote. Do firiem, ktoré vlastnia, sú menovaní vládni dôverníci a dočasní správcovia, tisíckam príslušníkov minority štát odoberá živnostenské oprávnenia a obmedzuje aj počty Židov, ktorí môžu vykonávať povolanie advokáta, lekára, lekárnika či novinára. Na jar 1940 prijíma Snem Slovenskej republiky nové zákony o vyvlastnení a prevode židovského poľnohospodárskeho a firemného majetku do vlastníctva nežidov, začína teda arizácia.
Zásadný prielom v tzv. „riešení židovskej otázky“ nastáva po salzburských rokovaniach koncom júla 1940, po ktorých sa republika ešte užšie púta k Nemecku a radikálne krídlo HSĽS posilňuje svoje pozície vo vláde. V septembri vláda zriaďuje Ústredný hospodársky úrad, ktorý má rýchlo vykonať arizáciu všetkých druhov majetku, okrem poľnohospodárskeho. Ten sa rozdeľuje pod dohľadom Štátneho pozemkového úradu.
V priebehu jedného roka je Ústredným hospodárskym úradom zlikvidovaných 10 000 firiem židovských majiteľov a ďalších 2 200 je arizovaných Slovákmi, Nemcami a Rusínmi.
Bankové kontá, predmety z drahých kovov a cennosti Židov sú zablokované, aj ich domy a byty spravujú štátom menovaní „dočasní správcovia“. Keďže sú zákazmi vytesnení z množstva pracovných pozícií, väčšina židovských obyvateľov Slovenska stráca schopnosť uživiť sa.
--1941-Plagat-SNM–HM, Bratislava.jpg "pravdepodobne Andrej Kováčik - Rozsievač kúkoľa")
Okrem majetkových práv sú Židom výrazne obmedzené aj základné ľudské práva – majú zakázané bývať v niektorých častiach miest, navštevovať verejné parky, kiná a kúpaliská, či nakupovať na trhoch v určitých hodinách.
V septembri 1941 prijíma vláda Nariadenie o právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex. V ňom zhŕňa všetky dovtedy platné protižidovské právne predpisy a po novom definuje pojem „Žid“.
Slovenskí politici sa hrdia tým, že kódex je prísnejší než rasové zákony v Nemecku.
Od septembra 1941 tiež musia všetci Židia nosiť na odeve povinné značenie v podobe žltej Dávidovej hviezdy.
Kódex umožňuje prezidentovi udeliť výnimku spod protižidovských opatrení. Tiso ich do konca svojho pôsobenia udelí asi 1100, pričom tieto výnimky sa udeľujú za značne vysoký poplatok. V júli 1942 sa zákonom zakazujú adopcie Židov nežidmi, aby sa zabránilo zachraňovaniu detí pred deportáciou ich osvojením v kresťanských rodinách.
Zistite viac
Začiatok deportácií slovenských Židov
25. 3. 1942
V dôsledku protižidovských opatrení je väčšina Židov na konci roku 1941 neschopná žiť bez sociálnej podpory štátu. Riešením majú byť pracovné tábory, v ktorých by vyrábali nedostatkový tovar a tak sa živili. S ich výstavbou sa začína v Novákoch a Seredi, neskôr je tábor zriadený aj vo Vyhniach. Už v roku 1941 sa ukazuje že výstavba táborov je nákladná a zdĺhavá.
Aj preto sa na prelome rokov 1941 a 1942 slovenskí politickí predstavitelia dohodnú s nemeckými na tom, že deportujú desaťtisíce Židov na Nemcami okupované územie dnešného Poľska. Deportácie do koncentračných a pracovných táborov začínajú 25. marca 1942 a trvať budú nasledujúcich sedem mesiacov. „Presídlených“ a „nasadených na prácu“ je v tomto čase viac ako 57 700 slovenských Židov. Utiecť zo Slovenska sa podarí asi 6000 – 7000 židovským obyvateľom, väčšina smeruje do Maďarska.
Za deportácie slovenská vláda nemeckej strane platí – v rámci tzv. osídľovacieho poplatku ju jeden vyvezený Žid vychádza na 500 ríšskych mariek.
Informácie o masovom vraždení Židov Nemcami sa pritom vďaka "vojakom z východného frontu" na slovenské územie dostávajú už od leta 1941. Nacisti vraždia sovietskych Židov bez rozdielu veku či pohlavia. Protižidovským aktivitám slovenskej vlády ale nezabránia tieto informácie ani upozornenia z Vatikánu, že deportácie môžu viesť k smrti deportovaných.
Inscenované fotografie židovského obyvateľstva v pracovných táboroch
Neskôr, v lete 1942, sa na Slovensko dostanú informácie priamo o vraždení deportovaných Židov v getách, koncentračných a vo vyhladzovacích táboroch, kde sa už nachádzajú aj vyvezení slovenskí Židia. Transporty však pokračujú a pozastavené sú až v októbri toho istého roku. Napriek tomu, že minister vnútra Alexander Mach vo februári 1943 vyhlasuje, že budú deportácie ešte v tom roku pokračovať, pre zmenu spoločenskej atmosféry k tomu nakoniec nedôjde. Citeľná negatívna odozva už prichádza z cirkevných kruhov aj od radových občanov, ktorí už boli svedkami korupčnej arizácie aj drastických deportácií svojich susedov. Svoju úlohu zohráva aj zmena situácie na frontoch. Po stalingradskej porážke sa niektorí ľudáci začínajú obávať budúcnosti.
Záverečná kapitola holokaustu na Slovensku
Po tom, čo 29. augusta 1944 začne obsadzovanie krajiny nemeckými jednotkami a je vyhlásené Slovenské národné povstanie, Nemci požadujú bezpodmienečné odstránenie všetkých Židov zo Slovenska. V novej vlne deportácií, ktorá trvá od septembra 1944 do marca 1945, je z jeho územia vyvezených ďalších asi 13 500 osôb. Po obsadení Slovenska Nemcami strácajú význam všetky výnimky udelené Židom a jedinou možnosťou záchrany je pomoc nežidovského obyvateľstva, ktoré tým riskuje vlastný život.
Kresby z albumu Arbeit macht frei
Bývalý židovský pracovný tábor v Seredi začína plniť úlohu koncentračného tábora a zakrátko po jeho reaktivovaní v ňom preberá velenie Alois Brunner, dôstojník SS, ktorý už roky v rôznych krajinách „rieši problémy“ spojené so židovskými transportmi. Prezývajú ho aj „Lovec Židov“. Pod jeho velením je zo Serede vypravených 11 transportov. Smerujú do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime-Birkenau, neskôr do geta Terezín a táborov Sachsenhausen a Ravensbrück. Niekoľko transportov vypravia aj z ďalších slovenských miest.
V období okupácie je približne 1000 Židov zavraždených nemeckými komandami a príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy aj na slovenskom území. Po vojenskej porážke Slovenského národného povstania stupňujú nacistické bezpečnostné zložky so svojimi slovenskými kolaborantmi brutalitu a zaisťovanie Židov je jednou z priorít viacerých jednotiek. Spolu s nimi sú však na mnohých miestach zatýkaní a deportovaní alebo vraždení aj nežidovskí účastníci Povstania, Rómovia či osoby podozrivé z podpory odboja.
Vypálených je v tomto období asi 102 obcí, najväčšiu časť popravených osôb tvoria práve Židia.
Najznámejšími miestami ich masových popráv sú obce Kremnička a Nemecká, židovský cintorín vo Zvolene či pole „Krtičná“ pri Brezne. Počet slovenských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, tak narastá približne na 70 000.
Diela a fotografie z tejto kapitoly nájdete aj v kolekcii na Webe umenia: 70 000 obetí
