Propaganda (z latinského propagare – rozširovať) je šírenie informácií, často skreslených alebo deformovaných, s cieľom zámerne zmeniť alebo posilniť názor či postoj prijímateľa. V období slovenského štátu využíva režim na propagandistické účely prakticky všetky dostupné médiá – rozhlas, film, noviny a časopisy, ale napríklad aj dedinské vývesky, teda lokálne informačné body na vylepovanie tlačovín.
Usmerňovanie informačných kanálov je úlohou špecializovaného Úradu propagandy, vytvoreného podľa nemeckého vzoru a fungujúceho pod dozorom nemeckých poradcov. Jedným zo základných nástrojov propagandy je vytváranie obrazu nepriateľa. V prípade slovenského štátu k hlavným motívom patrí tzv. „večný“ Žid, ktorý sa „nikdy nezmení“ a neustále spriada sprisahanie, ktorým chce ovládnuť svet.
Protižidovská propaganda, ktorou Hitler prekrýva vlastnú agresívnu politiku, je slovenskému národu v časoch deportácií servírovaná v najrôznejších podobách a na dennej báze – prostredníctvom tlače, rozhlasu, kinožurnálov premietaných pred filmami v kinách, plagátov, letákov, ale aj nálepiek na baleniach múky či cukru.
V závislosti od aktuálneho vývoja geopolitickej situácie k židovskému nepriateľovi priebežne pribúda a odbúda niekoľko ďalších stereotypných nepriateľov (Čech, boľševik, zbohatlík, rozvratník...).
Karikatúry z nástenných Ľudových novín
Alternatívnymi cestami, ktorými sa šíria správy nekorešpondujúce s oficiálnou verziou skutočnosti, sú zahraničné rozhlasové stanice (najmä Londýn a Moskva), letáky a tzv. šuškaná propaganda. Za podozrenie zo šírenia takýchto správ sa človek ľahko dostane rovno do Ilavy.
(zdroj informácií: zborník k výstave Sen x skutočnosť, text Petry Hanákovej: Umenie – štát – propaganda, s. 51)